Objektívna práca novinára predtým a teraz.

Autor: Ľubica Lehotská | 22.2.2016 o 10:22 | Karma článku: 7,71 | Prečítané:  163x

Zamýšľam sa nad tým, v čom je novinárovi lepšie dnes a ako to bolo v dobách socializmu. Možno si myslíte, že teraz je lepšie; v niečom áno, no vo veľa veciach nie.

V čase socializmu sme boli neustále preverovaní, kontrolovaní, sledovaní. V Hlavnej redakcii televíznych novín sme každý deň na našich povestných "letučkách" rozoberali to, čo sa odvysielalo za posledných 24 hodín. Mnohí sme sa triasli, lebo sme nikdy nevedeli, či budeme hodnotení dobre, horšie alebo zle. Avšak, aby sme spĺňali isté kvality a neustále na sebe pracovali, mávali sme jednak kvalitné školenia redaktorov, prepojené s praxou, boli sme skúšaní zo štylistiky, z vyjadrovania sa, z vystupovania. Náročné skúšky zakončilo vystúpenie v štúdiu, kedy režisér dával pokyny - vy ste reagovali bez zaváhania. Mohli ste napríklad dostať do ruky správu s menami a názvami v jazyku, o ktorom ste nemali ani tušenia. Museli ste ju však prečítať bez jedinej chyby. Ak nie - smola. Toto bola tá vynikajúca, dnes absentujúca časť "kritiky vo vlastných radoch". 

Potom prišla kritika z ÚV KSS, kde niekoľko magorov sledovalo fakt všetko, študovali naše tzv. "monitory", v ktorých bolo všetko napísané. No a potom prichádzali tie horšie chvíľky, kedy šéfredaktor obraňoval - niekedy aj veľmi odvážne - svojich ľudí. Občas hrozilo vyhodenie z práce, ktoré sa dôsledne aj uskutočnilo. Našťastie tam bolo aj niekoľko "ľudí" ako napríklad aj náš šéfredaktor, ktorí si nás vždy ochránili. 

Dnes si môže aj zadarmo písať kto chce, čo chce, ako chce. Dokonca sa nevyžaduje ani vysokoškolské vzdelanie, ako za čias socializmu. No hneď po prevrate som si všimla, že prekrúcanie faktov v správach zostalo. Môj partner robil v roku 1998 šéfredakora teletextu. Bol na výjazde, a zabudol si doma mobil (takú tú opachu z Eurotelu. Riaditeľom STV bol náš  bývalý kolega Igor Kubiš a vo vláde pán Mečiar, a jeho divná vedúca sekretariátu - vtedy ešte bez titulu, Anna Nagyová. ("Slovenská Nagyová zasa bola „železná“ Anna, o ktorej Mečiar hovoril, že má toľko informácií, že by ho do 24 hodín zničila." (Život, 2013)) V nedeľu mi zvonil telefón, volali z televízie, že kde je Vlado... vraj mám okamžite ísť do teletextu a zariadiť, aby istá správa (tuším išlo o slovensko-maďarský spor) bola celkom prepísaná a aby z nej okamžite vyškrtli všetky mená Slovákov, ale aj "maďarských" Slovákov. Chvalabohu, pracovala som už na SVOJOM, a tak som hrdo povedala NIE... správu aj tak "spracovali" a môj partner stratil prácu...Podotýkam, obaja sme sa tešili na zmenu zo socializmu na demokratický systém, máme obaja problematický buržoázny pôvod, a neboli sme za socializmu žiadaní; ale ANI "DNES" NIE SME. 

Čo je však zvláštne, nikdy sme nechodili za socializmu z porady s plačom, lebo nás verejne napríklad majiteľ zdeptal, alebo nám oplzlo nadával, ako sa to robieva dnes. (Netvrdím, že sme sa občas medzi sebou aj nepobili, ale nie na poradách redakcie). Snažili sme sa informovať národ objektívne, nezaujato, robili sme, čo sa dalo, aj keď sa dalo iba veľmi málo. A verili sme, že príde zmena.

Dnes sa všetko vymyslelo tak, aby novinár, ak má trochu odvahy v sebe, bol nejakým spôsobom znemožnený, degradovaný, osočovaný. Na to sa najímajú iní "novinári", väčšinou bez mena, aby neboli problémy. Čo sa obdivuje u jedného - to sa fatálne vyzdvihuje proti inému. Od žien sa požaduje všeličo možné a nemožné, čo atakuje ich ľudskú dôstojnosť, od mužov oddanosť a poslušnosť. Stredovek asi. 

Okrem toho, písanie sa prispôsobilo kultúre rapu, je obohatené nespisovnou slovenčinou, neologizmami anglo-amerického pôvodu, povrchnosťou. Aj vážnejšie časopisy a týždenníky sa menia na akýsi bulvár akoby nebolo o čom dôležitom písať a premýšľať. Súčasný novinár je neslobodný človek, podliehajúci zvôli svojich "pánov" a ak chce niekto uživiť rodinu, dobre si rozmyslí, či svojho otrokára počúvať bude alebo sa nechá vyhodiť na ulicu, lebo chce objektívne podávať informácie.

Kedysi, pamätám si novinára Romana Kaliského, ktorý nám natieral balkónové dvere, lebo po prejavení svojej odvahy nemal inú šancu, ale nechali ho aspoň takto žiť. Viem, že mama a nevlastný otec mu vzdali úctu. Dnes z človeka vyrobia idiota, psychopata, debila - iba preto, lebo by mohol netradičným myslením zaujať davy a to by sa nepáčilo "pánom". Nemýľme si pojmy s dojmami; naozaj nemám nič proti tomu, ak je niekto šikovný a zbohatol; mám proti tomu, ak sa materiálne bohatstvo stalo jeho modlou, a tá modla ovplyvňuje objektívnu výpoveď a zároveň vzbudzuje pocity viny v tom, kto sa podriadil.

Okrem toho, nedokážeme kultúrne komunikovať, progresívne sa "hádať", čo predpokladá, že nájdeme konsenzus a dohodneme sa na niečom, čo nás spojí a posunie dopredu. V diskusiách nachádzam skôr odvety urazených a ponížených ako zaujímavé, inšpiratívne názory. Ale o tom niekedy nabudúce.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?