DNES...

Autor: Ľubica Lehotská | 2.3.2016 o 21:11 | (upravené 2.3.2016 o 21:18) Karma článku: 4,74 | Prečítané:  127x

Hoci tu bolo i včera, celkom isto bude i zajtra. Ale dnes je jednoducho DNES. Niečo neopakovateľné, ešte stále čerstvé a neskreslené odstupom času.

Prišla som do práce, prvá klientka si poplietla deň, myslela, že zajtra, a tak neprišla vôbec. Stratila som dve hodiny. Povedala som si, nič to, veď má prísť ten ďalší pán na terapiu. Tesne pred svojím termínom mi zatelefonoval, že mu ochorel syn, a nedá sa. Ďalšia hodina v ťahu. Potom ešte dve hodiny, pretože posledný klient mal prísť až o 17:00 hod. Nič to, spočítala som si prázdne hodiny, a rozhodla som sa nejako ich zmysluplne využiť.

Vyšla som z budovy von. Oproti včerajšku, počasie sa mi zdalo nádherné. Niekoľko bezdomovcov sa ponevieralo popod stromy, pod ktorými bolo vidieť elegantný mini bazén, nakoľko voda z včerajšej prietrže mračien nemá kam odtekať. Začala som na všetko pozerať akoby zväčšovacím sklom. Obrovské mláky pred podchodom na Trnavskom mýte, pred Istropolisom a kade-tade s prímesou originálneho bahna (žiaľ, nie liečivého), zle zaparkované autá, teda nepriechodné chodníky, dve tehotné mamičky s prižmúrenými očami pri šlukovaní cigariet, ohavné chodníky, zničené zimným špásovaním prírody, dvaja opití hrdinovia, jeden, trpiaci samovravou s úžasnými výrokmi, typu antických filozofov:

"...čo čumíš...kto čumíš?...najskôr ja čumíš...ČUMÍŠ." 

Potom vyrovnal špeciálny predklon hornej časti svojej korpulentnej postavy s tou spodnou. Celkovo: fešák, možno štyridsaťročný, zrejme intelektuál z niektorého priľahlého pohostinstva... Ako som vošla do jeho zorného poľa, hystericky vystrčil dlaň, ruku prudko ohol v lakti a veľmi pomaly, artikulovane a poriadne nahlas povedal:

"ZA-CLÁÁÁ-ŇA-Š" a pekne si odgrgol. Niečo mu na tej výpovedi nesedelo, tak doplnil:

"To nehovorím TEBE, ale tej kočke hneď vedľa TEBA." (Čiže mne, pretože okrem mňa nikto na ulici nebol.) Nekomentovala som ho. Vlastne som sa rozhodla pokračovať v ceste. Ale kam? Nemala som presný plán, kam chcem ísť. Nejako som vykročila k tým bezdomovcom. Po niekoľkých krokoch som zaváhala; čo ak sú zle naladení alebo to pochopia po svojom? 

Všimla som si, že je medzi nimi mladšia žena, ktorú evidentne niečo bolí. Nemusela som sa ani nič pýtať, sama ku mne podišla, ako k záchrane, a s očami, plnými sĺz, predsa len potichu povedala: "Prosím, vedeli by ste mi pomôcť?" Spýtavo a veľmi sústredene čakala, čo jej odpoviem.

"Veľmi rada, a aký je váš problém? Bolí vás niečo?" 

"Áno... bolí ma celý môj život..., ale teraz mám asi kŕče od hladu. Niekoľko dní som nič nejedla..."

"Dobre, to rýchlo vyriešime," povedala som jej. Tu ma počkajte, prinesiem vám čaj. Až keď ho vypijete, zjete jedlo, ktoré prinesiem tiež. Bude to len chvíľka. Verte mi, prídem." 

"Verím". Povedala s takou istotou, až ma zamrazilo. Rýchlo som vbehla do našej učebne anatómie, pripravila som čaj a na papierový tanier som jej položil svoj obed, ktorý som ešte nezjedla.

Vybehla som von. Bezdomovkyňa trpezlivo čakala. Poslúchla ma, pomaličky vypila teplý čaj,... po chvíľke sa pustila i do jedla a z ničoho nič prehodila:

"A vy budete mať pre seba jedlo? Panebože, asi som vám zjedla obed!"

"Nebojte, mám sa kde najesť,...ani nie som hladná, takže som rada, ak chutí."

"Vegetariánka, však?" Múdro zhodnotila jedlo bezdomovkyňa.

"Áno," prisvedčila som.

"Nikdy som si nemyslela, že je to také dobré...", povedala bezdomovkyňa.

Keď videla, že sa chystám späť do budovy, srdečne sa poďakovala za záchranu a pridala, že možno je to preto také dobré, lebo je v tom primiešaná aj láska. Áno, určite v tom jedle bolo aj trochu lásky, pochopenia, súcitu...

Posledný klient prišiel načas, a s dobrým pocitom som zhasla svetlá, zamkla dvere, porozprávala sa s majiteľkou bufetu a Dankou z tlačiarne, potom som odišla domov...Už bola tma. Na železničnej trati, ktorá je už veľa rokov mŕtva a bezútešná, ma čakala cesta, plná obrovských mlák a mazľavého blata. Žiadne osvetlenie. Zvláštne, tých 500 m som prešla bez toho, aby som si zašpinila topánky alebo kabát. Nestretla som ani živú dušu. Myslela som na tú bezdomovkyňu a na to, aké mám vlastne v živote šťastie... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?